Jdi na obsah Jdi na menu
 


Aj krali robia chyby

15. 12. 2012

 Sebastián

3.-sebastian.jpg

Sladký bozk na mojich vlhkých perách. Bozk, ktorý dokáže rozhorúčiť celé moje telo. Bodka plná nehy za naším milovaním.

Pritúlim sa k Richardovi a zhlboka sa nadýchnem. Zbožňujem jeho vôňu, ale teraz cítim ešte zvyšok vášne, ktorou sa zmietali naše telá pred malou chvíľou. Hlavu položím na jeho svalnatú hruď a bruškami prstov mu jemne hladím bok, na ktorom sa nachádzajú ešte zvyšky potu. Prejdem mu po kvapke zdobiacej jeho telo. Ako malá slza nedokonalosti. Vtedy viem, že aj on je obyčajný človek a nie dokonalý kráľ, ako ukazuje všetkým ostatným. Iba v podobných chvíľach ako je táto, je to skutočne on. Môj Richard. So svojimi chybami a slabosťami.

Šťastne sa zachichocem. Richard sa na mňa nechápavo pozrie. „Len som dokonalo šťastný.“ Usmejem sa a on sa ku mne skloní. Svojimi perami sa ľahučko dotkne tých mojich. Jeho pohľad má v sebe iskrivú radosť. V poslednom čase sa takýmto spôsobom, kde sa mu usmievajú aj oči, pozerá málokedy. Má veľa starostí. Vidím to na ňom. Jeho tvár a oči mi nedokážu klamať, aj keď sa snaží. Ustarostený výraz pretínajú umelé úsmevy a sklopený zrak. No teraz na to myslieť nechcem. Zavriem oči a vnímam jeho telo. Také silné a pritom také zraniteľné. Ruka mi skĺzne na jazvu pretínajúcu jeho stehno. Pohladím ju od začiatku do konca. „Milujem ťa.“ Zašepkám. Do vlasov sa mi vnorí mocná ruka. Prehrabne sa nimi. Pramienky prekĺznu pomedzi Richardove prsty. Prsty, ktoré sa dotýkali mojej bielej pokožky, ktoré skúmali kontúry mojich pier. Prsty, ktoré sa triasli, keď prvýkrát hladili moju hruď. Prsty, ktoré sú tak často prepletené s mojimi.

Vnorím sa do náruče milovaného muža. Horúci dych unikajúci z mojich úst ovanie jeho pokožku. „Chcel by som poznať celé tvoje telo naspamäť. Pamätať si každú jednu krivku. Všetky jeho záhyby a drobné nedokonalosti, ktoré ťa robia krásnym.“ Šepne a mnou prejdú zimomriavky. „Nemusíš ho poznať. Celý život ho budeš mať iba pre seba. Patrí ti tak ako moje srdce.“ Ticho pretne ledva počuteľný povzdych, ale pre mňa taký hlasný, až sa musím tesnejšie privinúť k Richardovi. Prečo ma tak zamrazil? „Rozdúchaj vo mne znova ten oheň.“ Prosím ho očami zabodnutými do tých jeho. „Rád splním tvoje prianie.“ Zasa ten jeho zamatový hlas. Dlaň hladiaca moje líce. Ruka držiaca môj zátylok. Jeho pery. Moje pery. Zmenšujúca sa vzdialenosť. Jeho pery. Moje pery. Konečne spolu.

 

Richard

3.-kral.jpg

Stojím nad posteľou, v ktorej leží Sebastián. Moja láska. Láska, ktorá nikdy nebude akceptovaná. Láska, ktorú musím tajiť. Láska, ktorej budem musieť...

Strhnem zrak opačným smerom a vybehnem zo svojej komnaty. Dnes je ten deň, keď sa to všetko dozvie. Buď mi povie áno, alebo nie. Aké jednoduché. Jedno krátke slovíčko rozhodne o tom, čo s nami bude.

Moje kroky vedú do malej sály. Teraz sa musím venovať povinnostiam. Som kráľ. To je moje hlavné poslanie. Všetko ostatné ide bokom. Aj Sebastián. Otvorím dvere a s povzdychom pozriem na stôl zasypaný papiermi. „Pán kráľ, pán kráľ, pán kráľ...“ Prelínajú sa dotieravé hlasy mojich poradcov a ministrov. Pohltia všetky moje myšlienky. Až takú silu majú, že mi z hlavy vyženú Sebastiána.

Plynie minúta po minúte, hodina po hodine a blíži sa čas, kedy sa to stane. Unavený sa postavím a idem k Sebastiánovi. Blížim sa k mojej komnate, z ktorej znejú nádherné tóny huslí. (http://www.youtube.com/watch?v=TJskWnl17OM) Nakuknem dnu a Sebastián má v tvári ten nádherný ponorený výraz. Sústredí sa iba na hudbu. Nič iné pre neho v tejto chvíli neexistuje. V žilách akoby mu prúdila muzika. Telo mu v rytme zvukov, ktoré vychádzajú z jeho huslí, vibruje. Je to nepatrné, ale z neho celého vyžaruje to, čo hrá. Ladný pohyb rukou. Drobné zachvenie v jeho tvári. Zatvorené oči. Pokrčenie nosom. Kvapka tečúca po jeho spánku. Jemný úsmev. Spokojnosť sálajúca z neho celého. Opriem sa o stenu a pozorujem ho. Každý jeden jeho takmer nepozorovateľný pohyb, ktorý vyjadruje tak veľa.

Nádhera.“ Komnatou sa rozoznie môj hlasný potlesk. „Si jednoducho dokonalý. Hudbe vlievaš život.“ Sebastiánovi sa v tvári zjaví rozkošný odtieň červenej. Husle a slák drží v rukách spustených popri tele. „Nepreháňaj. Len som zahral pár tónov.“ „Ty odporuješ kráľovi?“ Poviem so smiechom v hlase a zvlnenými kútikmi úst dohora. „Si trdlo.“ Rozozvučí sa jeho zvonivý smiech, ktorý zohrieva svojou úprimnosťou moje srdce. A predsa nám nie je dopriate ukazovať svoju lásku. Som kráľ a nie je možné, aby som mal manžela. Je to neprípustné, ak ide o oficiálne záležitosti. Milenci sú tolerovaní, ale manželia nie. Neviem, čo si myslí o tom všetkom Sebastián, ale už dlhšie nemôžem čakať. Teraz je ten správny čas oženiť sa.

Postavím sa oproti Sebastiánovi a pozerám mu priamo do očí. Zdvihnem ruku a pohladím ho po tvári. On svoju hlavu nakloní, aby ju nechal položenú na mojej ruke. V tvári ma taký spokojný a šťastný výraz, no ja ho teraz vymažem. Tým som si istý. „Láska, musíme sa porozprávať. Odkladal som to tak dlho, ako to len išlo.“ Oznámim mu vážne. Pri týchto slovách strnie a oddelí svoju tvár od mojej ruky, ktorá je zrazu taká prázdna. „O čom chceš so mnou hovoriť?“ Opýta sa nervózne, ale mám dojem, že vôbec netuší ten pravý dôvod. Povzdychnem si. „Dobre poznáš moje postavenie. Som kráľ a mám povinnosti. Niektoré veci majú prednosť pred inými. A mojím poslaním je viesť túto krajinu. Ale bez potomka...“ Zaseknem sa, keď sa Sebastiánove oči menia. Vyprchá z nich radosť a nahrádza ju zmätok so smútkom. No zatnem zuby a pokračujem. „Rozhodol som sa oženiť sa.“ Z rúk mu vypadnú husle. Dutý zvuk pretne ticho medzi nami a jeho drevený poklad sa zmení na prasknutý bezcenný predmet, z ktorého sa odštiepilo niekoľko kúskov. Sebastián zomkne pery, ktoré sa mu trasú. „Potrebujem manželku. No teba stratiť nechcem. Milujem ťa a chcel by som, aby si so mnou ostal ako môj milenec.“ Len čo to dopoviem, pristane mi na tvári jeho ruka. Facku som nikdy nedostal, ale táto sadla, to musím uznať. Pozriem na neho, aby som ešte niečo dodal, no do tváre mu nevidím, lebo ju má sklopenú. Ale slzy padajúce k zemi sa prehliadnuť nedajú. „Ako to môžeš povedať?“ Ozve sa chvejúcim hlasom. Jeho slová sú prerušované vzlykmi, ktoré mi vháňajú do hlavy jedinú myšlienku, že by som ho mal objať, ale neurobím to. Zdvihne ku mne zaslzený pohľad plný bolesti. „Mám byť tvoj milenec? Niekto, kto ničí manželstvo? Niekto, koho budeš mať iba na sex?“ Prepichne ma pohľadom. „Práve si zabil našu lásku. Zničil si všetko. A to som si myslel, že ty si iný. Že ma naozaj miluješ. Ale tak to nie je. Lebo ak by to tak bolo, nikdy by si nevypustil tieto slová z úst. Tvoj milenec.“ Pri posledných dvoch slovách sa ironicky zasmeje. „ Bol by som iba tvoja kurva. Chodil by si ku mne v noci užiť si. Nemohol by som pri tebe spávať ako teraz, lebo by tam bola tvoja manželka. A čo tvoje deti? Ako môžeš chcieť, aby som im bral otca?“ Vyčíta mi veci, na ktoré som nemyslel. Dúfal som, že má ma rád natoľko, aby ostal so mnou, ale ako kruto som sa mýlil. „A najsmutnejšie je, že ak si o mne naozaj myslíš, že by som povedal áno, tak nevieš, koho, ako ty tvrdíš, miluješ.“ Než stihnem niečo povedať, vybehne z mojej komnaty a mňa tam nechá stáť.

 

Sebastián

Hlúpy, hlúpy, hlúpy. Som hlupák, keď som si myslel, že ma má skutočne rád. V komnate som sa ešte ako tak držal, ale teraz mi už slzy tečú prúdom. Srdce mi puklo a vyzerá ako moje roztrieštené husle. Bol som s ním tak dlho. Veril som mu. Dal som mu všetko. Dal som mu seba. Mal moju lásku. A on...

Rukou si zotriem slzy, ale veľmi to nepomôže, lebo sa lejú ďalej. Prečo som uveril tým jeho rečičkám? Láska, miláčik... Len sladké nič neznamenajúce slová, aby ma dostal a teraz toto. Buď môj milenec. Je nechcem byť jeho milenec. Ako by som aj mohol? Byť niekým takým nechcem. Áno, milujem ho, ale nedokážem s ním byť takto. Ja som túžil po skutočnom vzťahu. No on mi chce dať len nejakú náhradu, ktorá so vzťahom nemá nič spoločné. Túžil som po požiadaní o ruku. Ale nestane sa to. Nikdy to od neho počuť nebudem. Dobre, nebolo to ani pravdepodobné, lebo je kráľ, ale dúfal som, že bude iba so mnou, aj keď nie v zväzku manželskom.

Utekám do svojej izby, kde mám všetky veci. Už tu nemôžem ostať ani chvíľu. Je mi jedno, ako to bolí, ale musím preč. Preč od neho. Nedovolím mu, aby ma prehováral. Nechcem, aby ma presvedčil. Nepripustím to.

Vytiahnem obrovskú truhlicu a nahádžem do nej svoje veci. Zavriem ju a zrazu neviem, čo ďalej. Nemôžem odísť len tak. Teda môžem, ale čo ak ho stretnem? To nejde. Musím sa mu vyhnúť.

Aby sa ku mne nedostal, bleskovo zamknem dvere, na ktoré som úplne zabudol. Potom si ľahnem do postele a pozerám len tak do stropu. Po spánkoch mi stekajú slzy na vankúš a ja s tým nič nedokážem urobiť. Len nechám tiecť tú bolesť von. Ale hoci vyteká, menšia nie je. Skôr ma viac pohlcuje.

Otočím hlavu ku dverám, lebo čakám, kedy ma Richard príde prosiť, aby som ostal, no nedeje sa nič. Nestojím mu ani za to, aby o mňa bojoval, aj keby to bolo márne, lebo by som mu nepovedal áno, ale bolí to. Schúlim sa do klbka. Celé telo sa mi roztrasie mohutnými vzlykmi. Plačem a plačem. Akoby ti slzy nemali konca kraja. Od utrpenia ma oslobodí až spánok, ktorý si ma ukradne do svojho ochraňujúceho náručia. No po niekoľkých hodinách, keď sa ako tak zotavím, ma pustí a nechá ma samého, aby som sa postavil svojej bolesti.

Roztvorím unavené oči plačom a pozriem sa na okno. Hľadí na mňa iba tma. Takú čiernu noc som ešte asi nevidel. No to znamená, že aj ona mi dáva šancu odísť bez povšimnutia. Richard tu ani nebol. Ale čo som čakal po tom, čo mi navrhol? Som pre neho len spestrenie. Škoda, že on pre mňa znamená všetko. Povzdychnem si a pozriem sa na svoju izbu zahalenú tmou. Akoby to bolo včera, keď som tu prišiel. Mal som 15 rokov a mojou úlohou bolo stáť po boku princa. Byť jeho pravou rukou. Ako veľa sa odvtedy zmenilo.

Ani neviem, kedy som ho začal milovať. Jeho dlhé zlatisté vlasy padajúce do jeho dokonalej tváre. Potajomky som ho pozoroval. Vedel som, že sa to nemá, ale moje srdce mi tvrdilo niečo iné. Žil som pri ňom dlhé roky ako spoločník. Získal som si jeho dôveru. Mne plakal na ramene, keď mu zomrela matka. Mňa požiadal o pomoc, keď bol bezradný. Ja som bol ten, ktorý mu nedovolil vzdať sa, keď tento svet opustil jeho otec. Boli sme si takí blízki. Bez seba sme nevydržali ani jeden deň. Po pohrebe jeho otca som s ním ostal v komnate, v jeho posteli. Ležal som pri ňom. On ma tuho objímal a ja som ho nechal. Veď to bolo ako splnenie nesplniteľného. Bol som pri ňom tak blízko a zároveň tak ďaleko. Nedosiahol som na jeho srdce. Aspoň to som si myslel.

Povzdychnem si a zoberiem tú obrovskú truhlicu. Ťahám ju ku dverám, ktoré odomknem a vyjdem na chodbu. Ak chcem opustiť hrad, musím okolo Richardovej komnaty. Mám z toho obavy, ale zbytočné, lebo sa nič nestane. Ako zúfalo som dopadol. Richard pokojne sníva a ja utekám od neho za tmavej noci.

Zídem po točitom schodisku a poslednýkrát sa pozriem hore. Tam sa to stalo, keď som hral na husliach. Prerušil ma jeho dotyk. Pohladil mi ruku, potom tvár. Zarazene som na neho pozeral. Keď som chcel niečo povedať, spojil naše pery. Vtedy sa to začalo. Príbeh našej lásky.

Richard pre mňa nikdy nebol kráľ. Bol to niekto, komu som veril a on dôveroval mne. Predo mnou bol sám sebou. Nemusel sa držať etikety a správať sa podľa pravidiel. Nemusel byť dokonalý, aj keď pre mňa taký bol. A teraz to zabil. „Zbohom.“ Zašepkám.

Vykročím k izbe jedného zo sluhov. Dám mu svoju truhlicu a požiadam ho, aby ho poslal do zámku, kde som býval s rodičmi ešte pred niekoľkými rokmi. Pár vecí mám v malom batohu, ktorý si beriem so sebou. Nie je toho veľa, leto to musí uniesť kôň. Potrebujem zmiznúť, aby ma nenašiel, ak ma vôbec bude hľadať, o čom po dnešku veľmi pochybujem. Sluha pripraví ešte môjho koňa, na ktorého vyskočím a bez ohliadnutia cválam preč. Preč od pôvodcu mojej bolesti. Preč od niekoho, koho stále milujem, ale nemôžem. Preč, aby som začal nový život. Bez Richarda.

 

Richard

Chcel som mu dať trocha času, aby si to premyslel. Nechcel som sa vzdať nádeje, že nakoniec povie áno. No viac túžim ísť za ním a povedať, že to bol iba hlúpy žart a nech mi odpustí. Ale tak to nie je, realita je iná a krutá, preto som sa zavrel do svojej honosnej komnaty, ktorá mi bez Sebastiána pripadá ako väzenie. Moje srdce chce ísť za ním, no môj rozum mu to zakázal.

Cez noc som nedokázal zažmúriť ani oko. Sebastián je ten, ktorý ma máta. Myslím len na neho a ako to teraz bude. Milujem ho. To viem už dlho. No ešte dlhšie ma učili, že som kráľ a prvoradá je krajina, nie moje šťastie. Tým sa musím riadiť. Nešťastnú lásku a zlomené srdce, ktoré som si spôsobil sám, prekonám. Som predsa silný panovník.

Noc sa doslova vlečie. Len čo nastane ráno, ponáhľam sa do Sebastiánovej komnaty. Vletím tam ako veľká voda. „Sebas... tián...“ Zaseknem sa, keď ma ohúri prázdnota. Kde je? Začnem panikáriť a rozbehnem sa hradom. Je mi jedno, že ma tak uvidí služobníctvo. Kde len môže byť? Zastavím sa pri prvom sluhovi, ktorého zbadám. „Zisti, kde je pán Sebastián.“ Prikážem mu prísne. „Pán kráľ.“ Ukloní sa mi. „Pán Sebastián v noci opustil hrad.“ Oznámi mi pokojne. „Kam išiel?“ Opýtam sa prvú vec, ktorá ma zaujíma. „To mi nepovedal, pán môj. No truhlicu s jeho vecami som mal poslať na jeho rodný zámok.“ Nemo prikývnem, že rozumiem a odídem do svoje komnaty. Namierim si to rovno ku kreslu, do ktorého zničene padnem. Prázdny pohľad sa mi zabodne do diaľavy, ktorú vidím cez okno. „Sebastián...“ Zašepkám meno môjho milovaného.

***************************************************************************

Plynie minúta po minúte, hodina po hodine a deň za dňom. Už je to mesiac, čo mi Sebastián zmizol zo života, ale ja žijem ďalej. Musím. Snažím sa na neho nemyslieť a sústredím sa na ples, ktorý bude o pár dní a ja si tam plánujem nájsť nevestu. Je nevyhnutné to urobiť kvôli mojej krajine, pretože potrebujem potomka, ktorý ju po mne bude viesť. A to mi Sebastián dať nedokáže. Inak je pre mňa dokonalý. Podvedome sa pousmejem pri myšlienke na neho.

Pane...“ Vyruší ma hlas jedného z poradcov a znova sa ponorím do práce a prípravy plesu, ale už nado mnou ostane visieť predstava o Sebastiánovi. Keby tu tak bol so mnou. Povzdychnem si. Ale je to moja vina, že tu nie je. A ja potrebujem manželku. Dlho som o tom rozmýšľal a pochopil som jeho rozhodnutie. Keby mi on oznámil, že si niekoho berie... Som hlupák, že som mu to len tak povedal, ale iný spôsob som nenašiel. Vlastne som nad ním ani veľmi neuvažoval, len som mu to chcel povedať a to som urobil. No zničil som tým náš vzťah. Dosť. Prikážem si. Nesmiem nad tým znova rozmýšľať. Prenasleduje ma to už príliš dlho. Musím na neho zabudnúť. Ale ako?

***************************************************************************

Dni do plesu sa minuli a ja stojím v sále plnej ľudí. Predovšetkým žien. Po slávnostnom uvítaní prejdem k svojmu trónu a usadím sa. Dámy sú mi predstavené a ja si každú z nich pozorne prezriem. No ich oči... Ani v jedných som nenašiel nič pekné. Je tam iba túžba po moci, bohatstve či postavení. Nie sú ako Sebastiánove, v ktorých bolo dobro, láska a starostlivosť o ostatných. Nikto z nich mu nesiaha ani po päty. Žiadna nie je stvorená na to, aby sa stala kráľovnou. Možno som ich odsúdil rýchlo, ale ako panovník som sa naučil odhaliť charakter človeka jediným pohľadom.

Povzdychnem si a ani sa nezapojím do tanca. Neujdú mi pohľady hostí a najmä šepkanie. No mne je to jedno. V hlave mám iba Sebastiána. Musím ho získať a vyriešiť náš problém. Neveril som na skutočnú lásku a myslel som, že na neho zabudnem. No stále je v mojom srdci a mysli.

Sálu pretnú zvuky pesničky (http://www.youtube.com/watch?v=TJskWnl17OM). Tej, ktorú hral Sebastián, keď som mu to oznámil. Srdce sa mi rozbúcha a ja... Musím ujsť, aby ma nevideli na kolenách, lebo toto mi pripomína všetko. Jeho plač, utrpenie v očiach a stratu. Prudko sa postavím na nohy a prejdem sálou. Utekám do záhrady, kde padnem zúfalo na kolená.

Nikdy som tomu neveril. Nikdy som si nemyslel, že je to pravda a že sa mi to stane. Pravá osudová láska. Klišé, prázdne slová. Pravá osudová láska. Smial som sa tomu. No ty si odišiel. Zmizol si, lebo som roztrieštil našu lásku, o ktorej som si myslel, že ju zvládnem vyhodiť zo svojho života. No v mojom srdci stále si. Zakorenil si sa tam. Nedokážem ťa pustiť len tak. Nikdy to nezvládnem. Nenechám ťa odísť. Si síce stratený, ale nájdem ťa.“ Na tvári sa mi zjaví smutné pousmiatie. „ Zavriem oči, vidím ťa. Otvorím ich a ty stojíš predo mnou. Chcem sa ťa dotknúť, no len čo k tebe natiahnem ruku, rozplynieš sa. Šaliem z toho, že tu nie si. Bláznim po tebe, po tvojich bozkoch, po všetkom – od malej vrásky pod tvojím pravým okom až po naše milovanie. Nemôžem spávať, lebo si v mojich snoch. Nie, to ty si môj jediný sen. Sen, ktorý sa rozplynul. Sen, ktorý sa plnil a ja... No aj ja som iba človek, ktorý robí chyby, aj keď mám byť dokonalým kráľom. No ty jediný vieš, aký v skutočnosti som. Len tebe som sa otvoril. Len tebe môžem ukázať seba.“ Kľačím pred niekým, kto tu ani nie je. „Sebastián, prosím, vráť sa a odpusť mi. Daj mi poslednú šancu. Daj šancu nám. Veď moje srdce prahne po tom tvojom ako tvoje po mojom. Ani jedno nie je celé, lebo je polovicou toho druhého. Krvácajú a volajú sa navzájom. Sebastián, ty jediný si moja pravá osudová láska. Milujem ťa. Navždy budem tvoj Richard.“

 

Sebastián

Vykročím z tieňa stromu. Musel som ísť na ples, aby som videl, že si vybral dobre. Ublížil mi, ale nechcem, aby trpel zvyšok života. Stále ho milujem. No takého zlomeného som ho videl iba po smrti jeho rodičov.

Mám to urobiť? Nemám to urobiť? Znie mi hlavou, ale telo so srdcom rozhodnú za mňa. Dôjdem potichu až k nemu a skloním sa, aby som ho objal okolo ramien. Nalepím svoje telo na to jeho. Trhne sebou, keď ma zacíti. Konečne sa mi telom rozplynie jeho teplo, ktoré mi tak chýbalo. „To som ja.“ Zašepkám. Otočí sa trhavo a pomaly, akoby sa niečoho bál.  Ocitneme sa tvárou v tvár. „Si skutočný?“ Opýta sa ma vážne a začne ohmatávať. Ako keby videl prízrak a musel sa presvedčiť o tom, že som skutočný. „Si to ty.“ Zachrapčí a pevne ma objíme. „Si to ty.“ Zopakuje ešte raz s nesmiernou úľavou v hlase. „Prosím, neodchádzaj. Urobil som hroznú chybu. Prosím, odpusť mi.“ Žiada ma môj kráľ na kolenách.

Nemal by som mu odpustiť tak ľahko. Zranil ma, ale keď on trpí možno viac ako ja. Vždy bol mojou najväčšou slabosťou. Mohol vykonať toľko hlúposti, koľko len chcel. Nikdy som sa nehneval. Vlastne ani teraz som nezúril. No ranil ma ako nikto. Ani prepichnutie kože dýkou nemôže tak bolieť. Dokonca mi zobral hudbu. Bez neho nemala zmysel ani ona. Zdala sa taká nepodstatná, keď som nemal jeho. Tak veľa vecí by som mu mohol vyčítať. Mohol...

Kráľ môj...“ Povzdychnem si. „Nehovor mi tak. Ty nie.“ Požiada ma a pozrie mi priamo do očí. „Pre teba som Richard. Tvoj Richard.“ Chytí moju tvár a nežne ma pobozká. „Patrím tebe.“ Zašepká mi do pier, ktoré ovanie jeho horúci dych. Zavriem oči a vdýchnem ho ako mnohokrát predtým. Možno je to hlúpe, ale vždy si predstavím, že kúsok jeho duše sa dostane do mňa a ešte viac nás to spojí.

Patríš mne.“ Potvrdím jeho slová a vášnivo ho pobozkám. Teraz nie je miesto na hnev, na bolesť či tvrdohlavosť. Richard nás vytiahne na nohy a mňa zoberie do náručia. Rýchlym krokom ma nesie do svojej komnaty. Našťastie nikto nie je na chodbách, lebo všetci sú zamestnaní plesom.

Položí ma opatrne do postele, ako keby ma prudším pohybom mohol rozbiť. Pohladí ma po trávi a pozerá mi neustále do očí. „Milujem ťa, Sebastián a už nikdy ti nedovolím odísť.“ Ľahučko sa obtrie o moje pery svojimi a ľahne si vedľa mňa na bok. Ja sa tak uložím tiež. Celú noc si iba pozeráme do očí, hladíme sa a bozkávame. Teraz ani jeden z nás nepotrebuje vysvetlenia. Stačí nám, že sme konečne spolu.

 

Richard

Po dni plnom práce sa vyberiem do komnaty, ktorá nepatrí už len mne. Mám ju so svojím manželom. Vojdem do nej a nájdem ho hrať na husle. Usmejem sa a pozorujem ho. Nikdy ho neruším a ani by to nepomohlo, lebo je vo svojom svete, kde existuje iba tá skladba, ktorú hrá. Jemný pohyb slákom, ktorý vydá nádherný zvuk, keď sa spojí so strunami. Štíhle prsty pohybujúce sa tak ladne a presne, aby vytvorili správny tón. Jeho krátky nádych, zatvorené oči. Padajúci pramienok vlasov do jeho tváre, ktorý nevníma. Zovretie pier a ich uvoľnenie. Pokrčenie nosíkom a posledný ťah slákom. „Nádhera.“ Začnem mu tlieskať a on sa na mňa prekvapene pozrie. „Kedy si prišiel? Ani som si ťa nevšimol.“ Usmeje sa tak, ako to dokáže iba on a odloží husle. Dôjdem k nemu a pobozkám ho na tie červené lákavé pery. „Ani si nemohol. Bol si ponorený v hudbe.“ Povzdychne si. „Ja viem. Vždy ma pohltí a ja nič nevnímam. Ale ty mi radšej povedz, ako sa darí Oliverovi.“ Prečo ma neprekvapuje, že sa na neho pýta. „Snaží sa, aj keď sa ešte má čo učiť, no bude raz skvelým kráľom.“ Poviem mu to, čo každý deň. „To som rád. Ešteže si to takto vymyslel a my môžeme byť spolu.“ Zavrní a objíme ma okolo krku. No nie je celkom pravda, že ja som to vymyslel.

Ráno po plese zmizla tá čarovná atmosféra a vrátila sa realita. Museli sme sa o všetkom porozprávať a niečo vymyslieť. Jedinou vecou som si bol istý a to tým, že Sebastiána už nikdy nechcem stratiť. Niekoľko dní nám to trvalo, ale spolu sme to vyriešili. Urobil som niečo, na čo som nemal predtým odvahu, ale láska k Sebastiánovi mi ukázala, že musím bojovať, ak chcem, aby sme boli spolu.

Som kráľ, takže som vydal zákon, ktorý povoľuje zväzok dvoch ľudí rovnakého pohlavia. To bol ten menší problém, hoci som mal obavy, ako to prijmú ľudia a ostatné krajiny. No na moje prekvapenie sa ozvalo len zopár nespokojných občanov, ktorí boli príliš ovplyvnení cirkvou. Ešteže môj otec obmedzil jej moc, inak by mi narobila riadne problémy.

Potom prišla druhá prekážka. Potomok. Ani jeden z nás nie je schopný vynosiť dieťa, preto sme museli nájsť iné riešenie. A Sebastiánova múdra hlavička niečo objavila. Napadlo ho nájsť člena kráľovskej rodiny, ktorý ma hneď po mne právo na trón. Tým je Oliver.

Miláčik, dúfam, že dnes už máš voľno.“ Šibalsky sa moja potvorka usmeje a vytrhne ma tak zo spomienok. Pobavene pokrútim hlavou, keď ma začne ťahať k posteli.

 

Sebastián

Môj dych splývajúci s tým jeho. Naše horúce telá prilepené na seba. Ruku blúdiaca mojou spotenou pokožkou. Moje prsty skúmajúce tak dobre známu jazvu na svalnatom stehne. Vôňa milovania a našich tiel udierajúca do môjho nosa. Jeho ruka, moja ruka a prepletené prsty. „Naveky spolu.“ Zašepká Richard a potvrdí to hlbokým bozkom.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

...

(mekare, 28. 1. 2013 0:13)

zacnem s tym lepsim namet a zaciatok (po ten sebastianov utek) super, poviedka je velmi prijemne napisana, len mam poslednou dodou problem s zili stastne a az do smrti, je to pekne a sladke a pri kralovi totalne nerealne (chapem ze to mala byt rozpravke ,ale...) podla mna by mal zobrat "titul" milenca ako mala madam de Pompadur, lebo kral sa ozenit musi tak ako Alexander Velky (s jeho nepocitanym mnozstvom milujucich milencov a mileniek) ci Richard Levie srdce..
ale ako som povedala na zacietku poviedka je napisana pritazlivo cita sa dobre, len ja uz asi posledou dobou nedokazem verit..

....................

(Rhea, 5. 1. 2013 21:31)

Nádhera, opravdu se ti to povedlo, prostě nádhera

:-)

(kana, 19. 12. 2012 15:07)

opravdu povedené, jen co je pravda. už jsem skoro přestala doufat, že budou spolu :-)

nádherné

(angie, 17. 12. 2012 8:26)

tlieskam myšlienke pridať do poviedky husľový doprovod. nádherne sa k deju hodí a vytvára dokonalú atmosféru.

krásne, dojemné, úžasné. chce sa mi plakať i smiať. takto majú vyzarať rozprávky, kde láska víťazí a všetci žijú šťastne až do smrti.

kawaii

(Týnka, 16. 12. 2012 13:29)

Musím priznať, že som poviedku zhltla na jeden dych a takmer som sa zadusila...krásna bola, moc sa mi páčila...bolo tam všetko čo som od poviedky čakala..láska, napätie, happyend a hlavne ochutnávka pikantného zážitku...autorke patrí moja poklona